Vábenie diviačej zveri

Podľa vyjadrení šťastných lovcov boli tieto diviaky, počas večerov a nocí v čase splnu mesiaca ulovené tak, že pri vábení z posedov, keď bolo počuť diviaka lámať kukuricu, resp. vidieť ho ďalej na poli v pšenici, či nejakej miešanke, lovec vyzbrojený diviačou vábničkou s touto tichšie a krátko zachrochtal a následne i príp. ústami zamliaskal. Po tomto vábení počul, ako diviak hrnie kukuricu pred sebou a ide smerom k nemu. Tento došiel často až na okraj kukurice asi 30 m od posedu, po čom bol už úspešne ulovený.

Diviačia zver napriek tomu, že vedie život prevažne nočný, je zverou dosť hlučnou, hlasitou. Keď vyrýva v noci na poli repu, žerie kukuricu, alebo ovos, či zemiaky, dobre ju počuť dosť ďaleko (400 - 500 m). Pretože je to zver veľmi hltavá a pri prijímaní potravy dosť žravá, rozlieha sa od čriedy hluk ustavičných šarvátok, rozdávaných štuchancov a úderov doprevádzaných rôznymi zvukmi, ktoré sú podobné skoro s hlasmi domácich svíň. Je to všelijaké chrochtanie, mručanie a kvikot, potom zasa mliaskanie, grúlenie čeľusťami, sekanie klami, alebo fučanie a fŕkanie.

Okrem chrochtavých zvukov, tiež krochkavých, ktoré sú spravidla prejavom dobrej pohody a spokojnosti, počujeme od diviačej zveri aj poplašný - výstražný hlas. Obvykle vydáva táto zver rýchle dvakrát, či trikrát za sebou, niekedy však tiež len jedenkrát fuňavé bfff, či vff alebo urf pri ľaknutí a potom ju už počujeme len unikať.

I tieto zvuky sú podobné známemu zafučaniu, či zvuku domáceho brava, ale býva hlbší.

Svoje urf vydáva diviačia zver i vtedy, keď narazí na čerstvú ľudskú stopu, alebo sa stretne s človekom, keď je hlavne v noci za potravou.

Diviačia zver, obzvlášť mladé jedince, no niekedy i silnejšie a vyspelé staršie diviačice, bolesťou nariekajú. Je to hlas podobný nariekaniu domácej ošípanej, ktorej sa niečím ťažko ubližuje. U diviačat je počuť nárek najmä pri bolestivom poranení.

Napodobenie skoro všetkých známych hlasov diviačej zveri sa dá využiť pri jej vábení. Diviačou vábničkou vieme a môžeme napodobovať krochkanie dospelého diviaka a lanštiaka a tým prilákať diviakov bližšie k nášmu stanovišťu či posedu. Ak vábime na kraji poľa, diviaky smelšie vychádzajú na otvorené priestranstvo, pretože si myslia, že na poli už diviaky sú a krochkanie je prejavom spokojnosti a bezpečia.

Využiť diviačiu vábničku môžeme aj vtedy, keď sa približujeme na posliedke k diviakom v lese s dobrým vetrom, pretože naším krochkaním maskujeme určitý hluk, ktorý pri postupe vydávame. Veľmi účinná môže byť aj počas obdobia párenia diviakov.

Zásady vábenia sú takéto:

Krochkať skôr potichšie, jemnejšie, pokojne v krátkych sériách s dlhšími prestávkami. Možné je občas použiť i mliaskanie ústami na záver nášho krochkania. Vždy musíme mať dobrý vietor.

Hlasový dosah tejto vábničky je okolo 200 metrov. Ak v tomto okruhu diviačej zveri niet, naša snaha bude márna.

Požadovaný hlas krochkanie dospelého diviaka fúkame z ústnej strany vábničky, hlas lanštiaka zase vťahovaním vzduchu do seba zo strany plastickej trúbky v rytme krochkania, ktoré poznáme z prírody v poľovnom revíri. Čím vernejšie to vieme imitovať, tým je väčšia šanca na úspech.

Túto vábničku sa nedoporučuje vystaviť teplote nad 40°C (nenechávať ju v okne auta!).

Úspešne môžeme niekedy privábiť v lese do našej blízkosti dospelého diviaka pri vábení zajačím vrešťadlom a tiež pri pískaní srnčaťa v nebezpečí. Diviak príde k nám, lebo má s týmito hlasmi už nejaké získané praktické skúsenosti, teda zo žravosti a snáď i zo zvedavosti. Diviačia zver má veľmi rada mäso a zajaca zožerie i s kožou, podobne môže skonzumovať i úplne malé, slabé srnčiatko.

Privábenie opatrnej diviačej zveri poskytuje poľovníkovi neopakovateľné zážitky a prípadné úspešné ulovenie pomocou vábničky umocňuje hodnotu samotnej diviačej trofeje.