Rast parožia- opakujúci sa cyklus

V minuloročnom augustovom vydaní časopisu MYSLIVOST (8/2012) bol uverejnený článok Jozefa Ferenca o každoročnej výmene paražia u jelenej zveri "Rast parožia- opakujúci sa cyklus". Sme presvedčení, že nieje určený len začínajúcim poľovníkom, veď opakovanie je matkou múdrosti a tak Vám spomínaný článok prinášame aj na našej stránke.

Všetko má svoje pravidlá a zákony. Má ich aj svet jeleňov. U jeleňa európskeho (Cervus elaphus) sú jarné zmeny viditeľné aj navonok. Práve v tomto období totiž samce zhadzujú parožie. Parohy sú významným znakom čeľade jeleňovitých. Zver ich zhadzuje a nasadzuje nové. Celý tento cyklus úzko súvisí s funkciou pohlavných žliaz a hormonálnou činnosťou.

Jeleň zhadzuje parohy od februára do apríla. Každým rokom sa opakuje hormonálne riadeným procesom obnova parožia. Približne 120 dní, po zhodení predchádzajúceho až po narastenie nového, do začatia procesu vytĺkania parožie rastie. Keď tento podivuhodný kostenný útvar dorastie, odumrie. I napriek tomu, že každá iná odumretá kosť býva telom ihneď odvrhnutá, parožie zostáva ešte určitý čas na tele. Avšak, keď začne pôsobiť nový rastový hormón parohu na bunky, parožie odpadne. Zhadzovanie neprebieha nasilu, ale vlastnou váhou parohu.

August, odbobie vytĺkania: Parohy sú druhotným pohlavným znakom jeleňa. Parožie vyrastá z kostného podložia výbežkov čelových kostí, do ktorej vnikajú cievy a nervy. Hubovitá kosť postupne tvrdne a kostnatie smerom od pučnice k vrcholu. Najstaršia parožná hmota je pri pučnici, najmladšia na vrchole parohu. Rastúci paroh je obalený mäkkou, silne prekrvenou a citlivou osrstenou kožou, lykom s množstvom žliaz, ktoré ho vyživujú. Keď dorastie, lyko uschne a cievy odumrú, parohovina ostane vnútri pórovitá. Na jej povrchu zostanú odtlačky ciev, ryhy, medzi ktorými su pozdĺžne vypukliny. Na povrchu parohu, kde krv naplavila prebytok stavebných látok, vzniká perlovanie. Odumretého lyka sa jeleň zbavuje vytĺkaním, šúchaním a tlčením parožia o stromy a kry. Farbu získava parožie oxidáciou zaschnutej krvi a od rastlinných štiav pri vytĺkaní. Na vyčnievajúcich perlách a hrotoch, kde sa tenká povrchová vrstva zošúchala, paroh zbelie.

Jelenčekom začínajú rásť pučnice v šiestom mesiaci a prvé parožie, ktoré má zvyčajne tvar nerozvetvených kmienkov bez ružíc, im narastie v druhom roku života. Druhé parožie je charakteristické už ružicami, zrnitými korunkami, ktoré zakončujú spodnú časť každého kmeňa. Od tretieho parožia každým rokom pribúdajú očníky, operáky, nadočníky, vidlice, vlčie a korunové výsady parohu. Maximálnu mohutnosť, ktorá sa u jednotlivcov líši, dosahuje parožie v dvanástom až pätnástom roku života. Je to chvíľa, kedy kostra zvieraťa dospela do najväčšieho vzrastu. Parožie je ozdobou jeleňov a má význam v sociálnom postavení jedinca v čriede.

Kulminácia parožia: Minerálne soli, ktoré telo doposiaľ prednostne vstrebávalo, boli postupne využívane pre rast parožia. To postupne hrublo a predlžovalo sa, perlenie čím ďalej viac vystupovalo a ryhy na kmeňoch sa prehlbovali. Tento vývoj môže pokračovať až do pätnástneho roku života, potom jeleň začína strácať silu. Takýmto jeleňom sa hovorí spiatočníci. Parožie stráca na svojej dĺžke, má menej výsad a je ľahšie. Niektoré jedince časom nasadia len krátke kmene bez výsad. Trofeje vo vrcholovom štádiu majú priemerne dvanásť až šestnásť výsad, su jeden meter dlhé a vážia štyri až šesť kilogramov.

Na jeleňovi je všetko veľké. V ľudskej pamäti je spájaný s rozľahlými vysokými lesmi. Aj poľovníci ho v minulosti vznešene nazývali vysokou zverou. Pôvodnými miestami jeho výskytu však boli rozsiahle stepi. Až vplyvom lovu a rozvojom poľnohospodárstva bol odtiaľ zatlačený do lesa, kde našiel svoje útočisko.