Muflónia ruja

Údajne posledná doba ľadová ho vytlačila ďaleko na juh na stredomorské ostrovy Korziku a Sardíniu. Nové zoologické výskumy však dokazujú, že muflón je najpravdepodobnejšie zdivenou formou primitívnej domácej ovce z Malej Ázie, ktorá sa do oblasti Stredomoria dostala v staroveku a že archeologické nálezy kostí patria práve im. Otázka výskytu muflóna v strednej Európe v prehistorickej dobe nie je dodnes jednoznačne objasnená, pretože možno skúmať len to, čo nám z minulosti ostalo až po súčasnosť.

Nech je to s pôvodom muflónov akokoľvek, dnes je obľúbenou poľovnou zverou, ktorá sa vyskytuje ostrovčekovite na mnohých miestach Európy. Súčasný prírodný druh muflóna žil pred introdukciou do stredoeurópskych revírov vo voľnej prírode iba v skalných vrchoch Korziky, Sardínie, na Kréte a Cypre. Avšak postupom času sa ukázalo, že životné podmienky u nás, sú pre túto krásnu zver veľmi vhodné, načo reaguje rastom a kvalitou. České a Slovenské muflóny majú svetové prvenstvo v hodnote trofejí a aj vzrastom patria medzi najmohutnejšie.

Muflónia zver žije v čriedach, ktoré zvyčajne vodí stará muflónica. Muflóny chodievajú vzadu, staršie sú samotáre. V zime vznikajú väčšie čriedy. Keď sa črieda päť až osem muflóních samíc a mláďat pokojne pasie, jedna z nich vždy dáva pozor. Sleduje okolie, obzerá sa a vetrí. Pri prvom náznaku nebezpečenstva ostro kýchne a celá črieda sa splaší. Najskôr niekoľko krátkych skokov a potom dlhý, azda päťmetrový let, ktorým sa muflóny dokážu odpútať od prípadného predátora. Vzápätí zmiznú medzi stromami. Po niekoľkých stovkách metrov sa zastavia a keď zistia, že ich nikto a nič neprenasleduje, pokračujú v prerušenom prijímaní potravy. Najaktívnejšie sú za šera, často sa však pasú aj cez deň. Na svoju veľkosť, samec váži do päťdesiat kilogramov, samica o niečo menej, dokážu skonzumovať obrovské množstvo potravy. Kľaknú si na kolená predných nôh a rozdvojeným pyskom, akoby prstami, trhajú trávu rovno od korienkov. Keď je v okolí málo trávy, nepohrdnú ani lístím a kôrou stromov.

Muflóní lásky čas. Samce, ktoré žili celé leto v dvojiciach, trojiciach alebo osamote, sa na jeseň pripájajú k čriedam a vymenia na istý čas vo vedení dominantnú samicu. Každý z nich chce čriedu „krásavíc“ ovládať sám. Problém riešia dvoma spôsobmi. Dobrovoľným ustúpením slabšieho jedinca alebo súbojom. Dobre stavané a tvrdohlavé jedince dávajú obyčajne prednosť druhej možnosti a zvuky mufloních nárazov počuť široko – ďaleko. Samce sa postavia oproti sebe, zopár krokov cúvnu, potom sa rozbehnú a narazia do seba. Náraz pol metrákového tela by hocikto neprežil, navyše ak sa rýchlosť, ktorú dokážu zoči – voči vyvinúť, pohybuje na rozhraní 80 kilometrov za hodinu. Po prvej zrážke bývajú pekne otrasené. Ešte šťastie, že majú okrem pevných rohov aj mohutnejšiu čelovú časť a silné krčné svaly. Ten, čo sa prvý spamätá, je vo výhode. Zmení útočnú pozíciu a soka, ktorý nezobral nohy na plecia, napadne zboku. Bolestivý úder do rebier dokáže rozhodnúť súboj. V prírode je to raz tak: silnejší si užije radosti s množstvom samičiek, porazený obíde s úrazom. Len málokedy sa súboje v ruji končia smrťou.

Vo voľných revíroch je podľa skúsených poľovníkov ideálny čas na lov muflóna práve začiatkom ruje. Barany chodia samy, hľadajúc stádo s rujnými samicami. Poľovník nemusí chodiť za muflónom, muflón prichádza za poľovníkom. Ak poľovník zašuchoce popadaným lístím za horizontom výhľadu muflónieho jedinca a má dobrý vietor, zviera sa príde pozrieť na zdroj zvuku. A keď je ruja, na muflóna sa dá poľovať prakticky počas celého dňa. Muflónia zver je obohatením našich revírov, ale v rámci minimalizovania škôd ju treba intenzívne loviť. Dôraz je však potrebné klásť na selekciu a redukciu zároveň.

Kým samice na jar privedú na svet plody búrlivej jesene, čaká na muflónie čriedy ešte nebezpečná zima. Nepriateľom nie sú ani tak mrazy a hladné dravce ako vysoký sneh. Najmä staré samce sa majú čoho obávať. V porovnaní s ostatnými zvieratami majú poriadne vyvinuté pohlavné orgány, čo však v zime nie je pýchou majiteľa, ale skôr smrteľným nebezpečenstvom. Keď si ich zrania o zmrznutú snehovú vrstvu, môžu dostať otravu krvi a potom vysilené v bolestiach zomierajú. Ďalšou obeťou bývajú mláďatá, ktoré brodenie v hlbokom snehu pripravuje o sily a pri nedostatku kvalitnej potravy hynú tiež.

Kým lov muflóna je vo všeobecnosti považovaný za zaujímavý, pre mnohých novodobých poľovníkov je lov samičej zveri a zvlášť muflónej, neatraktívny. Venujú sa mu len okrajovo. No je však potrebné podotknúť,že bez dostatočnej praxe je problém určiť, ktorú muflónicu treba z chovu vyradiť. Skúsený poľovník a lesník radí: „Stará ovca má nad očami výrazné buľvy a niektorá, najmä v zimnej srsti, má už sedlo. Nie také výrazné ako barany, ale na posúdenie veku stačí. Okrem toho z chovu treba nekompromisne vyraďovať vrastavé barany a tie so správne vytočenými rohmi naopak úzkostlivo chrániť. Výrazne vrastavé barany poznať aj podľa toho, že počas pasenia chodia akoby s dreveným krkom. Natáčajú sa celým telom, akoby zhltli pravítko. Niekedy majú doslova problém prijímať potravu a ostražito sledovať okolie.“

Pekné video z muflónieho nahovárania si môžete pozrieť tu.