Danielia ruja

S prebiehajúcou danieliou rujou, by sme radi upriamili Vašu pozornosť na článok Jozefa Ferenca s názvom Danielia pieseň lásky, ktorý bol uverejnený v septembrovom čísle časopisu Poľovníctvo a rybárstvo (9/2013).

Dnes už len veľmi ťažko posúdime hlavnú príčinu vysadenia daniela škvrnitého (Dama dama) v strednej Európe. Pravdepodobne zavážila snaha o získanie pekného exotického zvieraťa alebo túžba po chutnej zverine a zaujímavej trofeji.

Vzhľadom na to, že daniel sa pôvodne vysádzal predovšetkým ako parkové zviera, bol azda najviac oceňovaný jeho pekný vzhľad. V lete je krásne bielo škvrnitý na hrdzavohnedom základe. Avšak celkom isto ešte viac upútajú danielie parohy. Tie sú u starých danielov pri koreni oblé a hore sa rozvetvujú do predĺženej plochej lopatky s výrazným prstovitým vykrajovaním. Parohy silných lopatárov sú naozaj krásnou ozdobou ich majiteľov.

ÚZEMIE LÁSKY

Očarujúce samčie danielie čriedy sa rozpadávajú už začiatkom jesene. Ruja prebieha neskôr ako u jeleňov, až koncom októbra a začiatkom novembra. Na začiatku ruje sa snaží každý dospelý daniel zhromaždiť okolo seba skupinu danielic. V dobre zazverených revíroch si svoje rujovisko chystá už v druhej polovici septembra. Na vybranom mieste si prednými raticami vyhĺbi jamku, ktorú si označkuje svojím pachom. V blízkom okolí má viacero takýchto jamiek, od ktorých sa nerád vzďaľuje. Pachom si značkuje aj okolité stromy a kry. Najviac síl venuje obrane územia, na ktorom sa pári. Svoju silu dáva najavo tak, že rozhrabáva zem raticami a parožím.

JESENNÉ CHŔKANIE

Rujovisko si označuje aj močom a olamovaním vetvičiek, pritom pobehuje sem a tam a vydáva hlboké chrapľavé chŕkanie. Takto nielen vyjadruje hrozbu pre sokov, ale predovšetkým láka k sebe danielice. Tie prichádzajú na rujovisko o trochu neskôr. Svojich partnerov si vyberajú samy. Aj v prípade danielov platí, že právo na párenie majú spravidla najsilnejšie samce. Len čo sa zjaví v ich blízkosti danielica, daniel zintenzívni svoj zvukový prejav. Danielica zostáva rujná len niekoľko hodín. Ochotu páriť sa dáva najavo zdvihnutým chvostom, pričom daniel okolo nej obehuje a poštuchuje ju parožím, aby sa mu správne natočila. Samotné párenie trvá len veľmi krátky čas, po ktorom sa daniel intenzívne rozchŕka. Párenie opakuje viackrát, až kým danielica neodíde alebo daniel nezačne mať záujem o inú. Len čo sa v okolí rujoviska ukáže sok, okamžite po ňom vládca rujoviska vyrazí a snaží sa ho odohnať.

RIVALSKÉ SÚBOJE

Medzi danielmi nie sú také prudké a silné ako u jeleňov. Bojovnejšie sú len pri väčšej populačnej hustote. Na rozdiel od jelenej zveri sú často aktívne aj cez deň. Víťazstvo a vodcovstvo v čriede získavajú samce so silným a lopatovitým parožím. Chŕkanie danielov je tichšie a chraptivejšie. Počas ruje nevyhľadávajú bahniská, ale namiesto toho si vyhrabávajú plytké jamy. Daniel pri zaľahnutí na rujovisku padá najprv na predné nohy a až potom si líha so zadnou časťou tela na celý bok. Aj po zaľahnutí sa neprestáva ozývať krátkym a drsným chŕkaním. Daniele dávajú prednosť polootvorenej krajine, kde sa striedajú háje s voľnými plochami a pole im absolútne neprekáža. U nás ich stretávame prevažne na pahorkatinách v južnejších častiach listnatých lesov, ktoré sa striedajú s lúkami. Na potravu nie sú náročné, aj keď spotrebujú oveľa viac ako jelenia zver. Spásajú trávy, ďateliny, ale žerú aj púčiky, listy, kôru stromov a nepohrdnú ani plodmi, ako sú pagaštany, žalude, bukvice, ale i plánky a iné ovocie. Dobre sa znášajú s jeleňou, srnčou a muflóňou zverou.

Danielia zver nemení tak často teritórium ako jelenia. Svoje územie v okruhu päť kilometrov zvyčajne neopúšťa. Ich prítomnosť najčastejšie prezrádza trus, ktorý je menší ako jelení. Sú významnou poľovnou zverou, a to trofejovou, ako aj z hľadiska využitia ich mäsa.

Pekné video z danielej ruje si môžete pozrieť tu.