Čas chrutia

02.12.2013 19:33

Diviaky od nepamäti stelesňujú bojovnú silu. Odkedy sa traduje, že v ich bielych zbraniach planie tajomný oheň, neprestali byť inšpiráciou pre rozprávačov poľovníckych historiek. Prinášame Vám článok z web stránky časopisu Poľovníctvo a rybárstvo "Príchuť chrutia" uverejnený v novembri 2010.

V rozľahlých hlbokých a tichých lesoch so zmiešaným porastom a hustým podrastom žije na celom území Slovenska diviak lesný (Sus scrofa). Súčasťou našej a vôbec európskej fauny je už od starších štvrtohôr. Vďaka hustej hrubej srsti prejde bez ujmy aj krovím, ktorému sa iné zvieratá radšej vyhnú. V noci sa rád kŕmi na poliach. Diviaky veľmi radi vyrývajú zemiaky, žerú kukuricu, ovos a iné obilie, čím poľnohospodárom spôsobujú škody. Faktom na druhej strane je aj to, že rytím kypria pôdu, odstraňujú z nej slimáky, larvy hmyzu a pandravy. Jeden diviak, takto za deň očistí od škodcov sto štvorcových metrov pôdy. Dlhými mocnými rypákmi často „kultivujú“ aj také úseky, kde by rýľ, motyka či pluh nič nezmohli. Nevyhýbajú sa ani zdochlinám. Na strane jednej, o ich užitočnosti by nemalo byť pochýb, na strane druhej je správne, že odstrelom sú stavy tejto zveri regulované.

Začiatok zimy

Diviak lesný dosahuje pohlavnú dospelosť približne vo veku osemnásť mesiacov. Diviačia ruja, teda chrutie, sa začína už v novembri, keď sa aj samotárske samce pridávajú k čriedam diviačic, ktoré ešte vodia mláďatá. To im neprekáža v tom, aby „vyvolenej dáme“ doslova násilne „vyznali lásku“. Zaujímavé je, že starý diviak odháňa prekvapene sa prizerajúce diviačatá, ani čo by nechcel mať svedkov. K samotnému aktu lásky však pristupujú až začiatkom zimy. Keď sa kanec uchádza o priazeň rujnej diviačice, ozýva sa rytmickými milostnými zvukmi a pokúša sa pritom položiť si hlavu na jej zadok. Samce súperia o jednotlivé samice. V urputnom boji si sokovia zasadzujú rany do pliec a bokov. Hoci sú kance vybavené hrubou kožou a zvláštnym „pancierom“ zo zrohovatenej kože na prednej časti tela, môžu si navzájom spôsobiť aj ťažké zranenia. Vrážajú do seba dlhými mocnými rypákmi, pokúšajú sa zraziť súpera a vyčnievajúcimi očnými zubami- ako hákmi, sa mu snažia dostať pod brucho. Achillovou pätou kanca sú semenníky. Ich zasiahnutie sa často končí smrťou. V prírode vyhráva silnejší. Keď však pominie krátke vzplanutie lásky, medzi diviakmi opäť zavládne mier.

Rytierska zver

Hovorí sa, že diviak je rytierska zver. A právom, lebo v dávnej minulosti musel mať človek, ktorý ju chcel primitívnymi zbraňami uloviť, skutočne srdce na správnom mieste. Musel byť odvážny, obratný, statočný a silný, teda chrabrý ako rytier. Prívlastok rytierska si však diviačia zver zaslúži aj pre svoju bojovnosť. Keď ju okolnosti prinútia, statočne sa postaví na odpor nielen vlkovi alebo rysovi, ale aj medveďovi či človeku. Poranený diviak alebo diviačica brániaca mláďatá popreháňali, ba aj vážnejšie zranili nejedného poľovníka, honca, hubára či poľovného psa. Prehnaný strach nie je na mieste, ale prílišná odvaha a hra na hrdinu sa nemusí vyplatiť. S rozzúreným diviakom ozaj nie sú žarty. Napadnutý človek musí neraz hľadať spásu na najbližšom strome. Možno práve preto je poľovanie na diviaky také vzrušujúce.

Video z diviačých nahováračiek a času lásky si môžete pozrieť tu a tu.

© 2013- 2014 PZ BRDO I. Ostrá Lúka

Tvorba webových stránok zdarmaWebnode